Smrťou. Čo potom?
<< predchádzajúca
ďalšie >>
Minulosti opona času.
William Branham.Prečítajte si celý účet v... ODMIETNUTÝ KRÁĽ.
Vždy som rozmýšľal o zomieraní, že ja, päťdesiatnik, to je - môj čas nie je - nemyslel som, že ho mám ešte veľa. A bol som zvedavý, čím budem v tejto teofánii, nebeskom tele. Bude to tak, že uvidím mojich drahých priateľov a poviem malému bielemu obláčiku, ktorý prechádza okolo mňa, a poviem, „Tam ide brat Neville,” a on by nemohol povedať, „Zdravím ťa, brat Branham.” A keď Ježiš príde, potom budem znova človekom. Často som takto uvažoval. Snívalo sa mi, že som bol na západe a prechádzal som cez malé miesto, kde boli blenové kríky, a moja manželka bola so mnou a chytali sme pstruhy a ja som sa zastavil a otvoril som bránu a obloha bola taká pekná. Ona nevyzerala ako tá tu nad dolinou. Bola modrá s peknými bielymi oblakmi. A povedal som manželke; povedal som, „My sme tu mali byť už dávno, drahá.” Ona povedala, „Kvôli deťom sme tu nemali byť, Billy.” Povedal som, „Je to tak...”
A zobudil som sa; premýšľal som, „Priveľa snívam. Som zvedavý, prečo.” A pozrel som sa dolu a ona ležala pri mne. A zodvihol som sa na svojej poduške, ako to mnohí z vás urobili, oprel som si hlavu o čelo postele a založil som si ruky za seba. Takto som tam ležal a povedal, „No, som len zvedavý, ako to bude na tej druhej strane. Mám už päťdesiat a ešte som nič neurobil. Ak by som len mohol urobiť niečo na pomoc Pánovi. Pretože ja viem, že nebudem smrteľný. Polovica môjho času je preč, prinajmenej, alebo viac než polovica. Ak by som žil, aby som bol tak starý ako moji príbuzní, stále je polovica môjho času preč. A pozrel som sa dookola a ležal som tam a chystal som sa vstať. Bolo okolo siedmej. Povedal som, „Verím, že pôjdem dnes ráno dolu do zboru, ak budem zachrípnutý. Rád by som počúval brata Nevilleho kázať.” Tak som povedal, „Si hore, drahá?” A ona spala veľmi hlasno. A nechcem, aby ste toto minuli. To ma zmenilo. Nemôžem byť tým istým bratom Branhamom, ktorým som bol.
A pozrel som sa a počul som niečo, ako stále vravelo, „Ty len začínaš. Tlač sa v tom boji. Len sa stále tlač.” Chvíľu som potriasal hlavou a potom som rozmýšľal, „No, ja zrejme takto rozmýšľam, viete, človek môže mať nejaké predstavy.” A povedal som, „Zrejme som si to len predstavoval.” Povedalo to, „Tlač sa v tom boji. Stále choď. Stále choď.” A povedal som, „Možno, že ja som to povedal.” A dal som si svoje pery medzi zuby a položil som si ruku na ústa a znova to prišlo; povedalo to, „Len sa stále tlač napred. Ak by si len vedel, čo je na konci tej cesty.” A zdalo sa, že môžem počuť Grahama Snellinga, alebo niekoho, kto spieva takto tú pieseň; oni to tu spievajú, Anna Mae a vy všetci: Cnie sa mi za domovom a som smutný a chcem vidieť Ježiša; Rád by som počul zvoniť tie sladké zvonce prístavu; To by osvietilo môj chodník a všetok strach by pominul; Pane, dovoľ mi pozrieť sa poza oponu času. Počuli ste to spievať tu v zbore. A ja som počul niečo povedať, „Či by si sa rád pozrel poza tú oponu?” Povedal som, „To by mi tak veľmi pomohlo.” A ja som sa pozrel a len v momente, na jeden dych, prišiel som na malé miesto, ktoré sa zvažovalo. Pozrel som sa nazad a ležal som tam na tej posteli. A povedal som, „Toto je divná vec.”
No, nechcel by som, aby ste toto opakovali. Toto je pred mojím zborom, alebo mojimi ovcami, ktorých som ja pastierom. Či to bolo v tomto tele, alebo mimo neho, či to bolo prenesenie... Nebolo to ako také videnie, ktoré som mával. Mohol som sa tam pozrieť a mohol som sa pozrieť sem. A keď som narazil na to malé miesto, nikdy som nevidel tak veľa ľudí, ktorí behom prichádzali, pokrikovali, „Ó, náš vzácny brat.” A ja som sa pozrel a mladé ženy, možno vo svojich dvadsiatich rokoch (osemnásť do dvadsať), oni ma objímali a kričali, „Náš drahý brat.” Tu prišli mladí muži v nádhere mladej mužnosti a ich oči žiarili a vyzerali ako hviezdy na nočnej oblohe, ich zuby, biele ako perly, a oni pokrikovali a objímali ma a pokrikovali, „Náš drahý brat.” A ja som sa zastavil a díval som sa a bol som mladý. Pozrel som sa naspäť na svoje staré telo, ktoré tam ležalo s rukami za hlavou. Povedal som, „Tomuto nerozumiem.” A tieto mladé ženy ma objímali...
No, uvedomujem si, že toto je zmiešané obecenstvo, a ja toto hovorím s nežnosťou a príjemnosťou Ducha. Muži nemôžu objať ženy bez ľudského vzrušenia. Ale to tam nebolo. Nebolo tam žiadne včera, ani zajtra. Oni neboli unavení. Oni boli... Nikdy vo svojom živote som nevidel také pekné ženy. Vlasy mali po pás, dlhé sukne až ku chodidlám, a oni ma jednoducho objímali. To nebolo objatie, akým by ma objala moja vlastná sestra, ktorá tu sedí. Oni ma nebozkávali a ja som nebozkával ich. Bolo to niečo, čo nemám v slovnej zásobe; nemám slová, akými by som to povedal. Dokonalosť by sa toho nedotkla. Nádhera by sa toho nikde nedotkla. Bolo to niečo, čo som nikdy... Jednoducho, museli by ste tam byť.
A pozrel som sa na túto stranu a na tú stranu, a oni prichádzali po tisícoch. A ja som povedal, „Tomuto nerozumiem.” Povedal som, „Prečo oni...” A tu prišla Hope; to bola moja prvá manželka. Ona bežala a nepovedala, „Môj manžel.” Ona povedala, „Môj vzácny brat.” A keď ma objala, stála tam ďalšia žena, ktorá ma objala, a potom Hope objala túto ženu a každá jednu... A ja som rozmýšľal, „Ó toto musí byť niečo odlišné; to nemôže byť. Je tam niečo...” Myslel som, „Ó, či budem ešte chcieť niekedy ísť znova naspäť do tej starej mŕtvoly? A poobzeral som sa tam dookola a rozmýšľal som, „Čo je toto?” A poriadne som sa poobzeral a povedal som, „Nemôžem tomuto porozumieť.” Ale Hope sa zdala byť ako, ó, ctený hosť. Ona nebola odlišná, ale len ako ctený hosť.
A potom som počul hlas, ktorý ku mne hovoril, ktorý bol v tej izbe, povedal, „Toto je to, čo si kázal, Duch Svätý. Toto je dokonalá láska. A bez nej sem nič nemôže vojsť.” Som teraz viac rozhodnutý, ako kedykoľvek vo svojom živote, že to vyžaduje dokonalú lásku na vojdenie tam. Nebola tam žiadna žiarlivosť. Nebola tam žiadna únava. Nebola tam žiadna smrť. Choroba tam nikdy nemôže vojsť. Smrteľnosť vás nemôže spraviť starými a oni nemohli plakať. Bola to jednoducho jedna radosť, „Ó, môj vzácny brat.” A oni ma vzali hore a posadili ma na veľké vysoké miesto. A ja som rozmýšľal, „To sa mi nesníva. Dívam sa naspäť na svoje telo, ktoré tam leží na posteli.” A oni ma posadili tam hore a ja som povedal, „Ó, nemal by som sedieť tu hore.” A tam prišli ženy a muži z oboch strán, práve v rozkvete mladosti, pokrikujúc. A stála tam jedna žena a kričala, „Ó, môj vzácny brat. Ó, sme tak šťastní, že ťa tu vidíme.” Povedal som, „Tomuto nerozumiem.” A potom ten hlas, ktorý hovoril sponad mňa, povedal, „Vieš, je napísané v Biblii, že proroci boli zhromaždení so svojím ľudom.” A ja som povedal, „Áno, pamätám si to z Písma.” Povedal, „Toto je to, keď sa ty zhromaždíš so svojím ľudom.” Povedal som, „Potom oni budú skutoční a ja ich budem môcť cítiť.” „Ó, áno.” Povedal som, „Ale ja... Sú ich milióny. Nie je tak veľa Branhamovcov.” A ten hlas povedal, „Oni nie sú Branhamovci; oni sú tvoji obrátení. To sú tí, ktorých si priviedol k Pánovi.” A povedal, „Niektoré z tých žien, o ktorých si myslíš, že sú tak nádherné, boli staršie než deväťdesiat rokov, keď si ich priviedol ku Pánovi. Niet divu, že oni kričia, Náš vzácny brat.” A oni skríkli všetci naraz, „Ak by si ty nešiel, my by sme tu neboli.”
Pozrel som sa dookola a premýšľal som, „No, nerozumiem tomu.” Povedal som, „Ó, kde je Ježiš? Tak veľmi ho chcem vidieť.” Oni povedali, „No, On je trochu vyššie, takto rovno hore.” Povedali, „Jedného dňa On ku tebe príde.” Vidíte? Povedali, „Bol si poslaný na to, aby si bol vodcom. A Boh príde a keď On príde, bude ťa súdiť podľa toho, čo si ich učil, v prvom rade; či oni vojdú alebo nie. „My vojdeme podľa tvojho učenia.” Povedal som, „Ó, som tak rád. Bude sa musieť Pavol takto postaviť? Bude sa musieť Peter takto postaviť? „Áno.” Povedal som, „Potom som kázal každé slovo, ktoré oni kázali. Nikdy som sa od toho neodchýlil z jednej strany na druhú. Kde oni krstili vo Meno Ježiša Krista, ja som krstil tiež. Kde oni učili krst Duchom Svätým, ja som učil tiež. Čokoľvek oni učili, ja som učil tiež.” A tí ľudia vykríkli a povedali, „My to vieme a vieme, že jedného dňa sa s tebou vrátime na zem.” Povedali, „Ježiš príde a ty budeš súdený podľa toho Slova, ktoré si nám kázal. A potom, ak budeš v tom čase prijatý, čo budeš,” a povedali, „potom nás predstavíš Jemu ako trofeje tvojej služby.” Povedali, „Ty nás povedieš ku Nemu a my všetci spolu pôjdeme naspäť na zem, aby sme žili naveky.” Povedal som, „Či sa teraz musím vrátiť naspäť?” „Áno, ale stále sa tlač napred.”
Pozrel som sa a mohol som vidieť tých ľudí, tak ďaleko, ako som len mohol vidieť, stále prichádzali, chceli ma objať, kričali, „Náš drahý brat.” Práve vtedy ten hlas povedal, „Všetko, čo si kedy miloval, a všetko, čo kedy milovalo teba, Boh ti tu dal.” A ja som sa pozrel a tu prišiel môj starý pes, vykračoval si hore. Tu prišiel môj kôň a položil si svoju hlavu na moje plece a zaerdžal. Povedal, „Všetko, čo si kedy miloval, a všetko, čo kedy milovalo teba, Boh ich dal do tvojich rúk, skrze tvoju službu.” A ja som cítil, že opúšťam to nádherné miesto. A pozrel som sa dookola. Povedal som, „Si hore, drahá?” Ona stále spala a ja som rozmýšľal, „Ó, Bože, ó, pomôž mi, ó, Bože. Nikdy mi nedovoľ urobiť kompromis ani s jedným slovom. Dovoľ mi zostať rovno na tom Slove a kázať Ho. Nestarám sa, čo príde, alebo čo ide, čo ktokoľvek robí, koľko Saulov... synov Kíša povstáva, koľko tohto, toho, alebo niečoho iného, dovoľ mi, Pane, tlačiť sa do toho miesta.
Všetok strach zo smrti... Hovorím toto dnes ráno so svojou Bibliou pred sebou. Mám tu malého štvorročného chlapca, aby som ho vychoval. Mám deväťročné dievča a tínedžerku, za ktorých som vďačný, ktorí sa obrátili na cestu Pánovu. Bože, dovoľ mi žiť, aby som ich vychovával v napomínaní Pánovom. Ponad to, zdá sa, že ku mne kričí celý svet. Deväťdesiatročné ženy a muži a každého druhu, „Ak by si nešiel, my by sme tu neboli.” A, Bože, dovoľ mi tlačiť sa v tom boji. Ale ak to príde ku smrti, už viac nie som... Bola by to radosť; bolo by to potešenie vojsť z tohto porušenia a hanby. Ak by som tam mohol dosiahnuť sto miliárd míľ vysoko, taký štvorcový blok, a to je dokonalá láska. Každý krok tejto cesty sa zužuje, až kým sa dostaneme dolu, kde sme teraz. Bol by to len tieň porušenia. To niečo malé, čo môžeme okúsiť, a cítiť, že niekde je niečo, čo nevieme, čo to je. Ó, môj vzácny priateľ, môj milovaný, moji drahí toho Evanjelia, moje splodené deti pre Boha, počúvajte ma, svojho pastora. Vy... Želám si, aby bol nejaký spôsob, aby som vám to mohol vysvetliť. Nie sú na to slová. Nemohol by som ich nájsť. Nedajú sa nájsť nikde. Ale poza týmto posledným dychom je tá najslávnejšia vec, ktorú ste kedy... Nie je žiaden spôsob, ako to vysvetliť. Žiaden spôsob; nedokážem to urobiť. Ale čokoľvek robíte, priatelia, odložte nabok všetko iné, až kým nedostanete dokonalú lásku. Príďte do bodu, že môžete milovať každého, každého nepriateľa, všetko ostatné. Tá jedna návšteva urobila zo mňa iného človeka. Nikdy, nikdy nemôžem byť tým istým bratom Branhamom, ktorým som bol.
Či sa lietadlá kymácajú, či blýskajú blesky, či majú špióni na mňa namierenú zbraň, čokoľvek to je, na tom nezáleží. Budem sa tlačiť v tom boji skrze milosť Božiu, zatiaľ čo kážem Evanjelium každému stvoreniu a každej osobe, ktorej môžem, presviedčam ich k tej nádhernej zemi tam na druhej strane. Môže sa to zdať ťažké; môže to vyžadovať veľa sily. Neviem, ako dlho ešte. My nevieme. Telesne hovoriac, odo dňa môjho vyšetrenia, povedali, „Máš ešte dvadsaťpäť rokov intenzívneho, dobrého života. Si pevný.” To mi pomohlo. Ale, ó, to nebolo to. To nie je to. To je niečo tu vo vnútri. Toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť; toto smrteľné musí obliecť nesmrteľnosť.
Prečítajte si celý účet v... ODMIETNUTÝ KRÁĽ.
Beyond the Curtain of Time. (PDF Angličtina)
